Tono

VZDELANIE:

1992-1997 Strojárska fakulta Žilinskej univerzity v Žiline odbor 37-25-8, Priemyslové inžinierstvo a manažment, štátna skúška
1988-1992 Stredná priemyselná škola v Tvrdošíne, odbor 23-07-6 Strojárska technológia, maturita
1980-1988 Základná škola v Nižnej

Zákl. voj. služba: vykonaná od 1.4. 1999 do 30.3. 2000

ODBORNÁ PRAX:

1-ročná stáž na Ministerstve hospodárstva SR, Sekcia hospodárskej stratégie a politiky, Odbor stratégie vedecko-technického rozvoja
náplň:
- hodnotenie vedecko-technických projektov a posudzovanie, ktorý z nich dostane podporu zo štátneho rozpočtu - grant MH SR
- inšpekcia rozpracovanosti a plnenia etáp jednotlivých schválených a rozbehnutých vedecko-technických projektov
- kontrola hospodárenia s financiami, poskytnutými v rámci grantu MH SR

JAZYKOVÉ ZNALOSTI:

anglický jazyk -priemerne
ruský jazyk -priemerne
poľský jazyk -pasívne

OSTATNÉ ZRUČNOSTI A ZÁUJMY:

- WINDOWS, NC, WORD, EXCEL, T602, MATLAB, INTERNET, SIMFACTORY, ARENA, AUTOCAD, COREL
- science-fiction (kreslenie, písanie, redaktorstvo), beletria, poézia, tesanie z kameňa, šport (futbal, volejbal, plávanie, potápanie, cyklistika, turistika...)...

Tono o sebe vlastnými slovami:

Vždy, keď mám napísať niečo o sebe neformálnejším charakterom, pripadá mi to, akoby ma to zvádzalo k vychvaľovaniu seba samého. A to nechcem robiť v žiadnom prípade (lebo dobré veci a dobrých ľudí by mali chváliť resp. posudzovať iní).
Ako z môjho profesného životopisu vyplýva, narodil som sa a vyrastal na Orave, čo je jeden čarovný kraj, kde síce často líšky dávajú dobrú noc, ale malebnosťou, krásou a hornatosťou sa mu bez debaty, nevyrovná žiadny iný kraj na Slovensku. A to nie je len môj názor, ako Oraváka, ale skoro všetkých turistov a návštevníkov. Orava má skrátka svoje nezameniteľné a ťažkodefinovateľné čaro, ktorému by ste, ak by ste tam prišli, (odvážim sa v pohode napísať :-) podľahli aj vy.
Niečo z toho čara spočíva aj v čistom a sviežom horskom vzduchu, ktorého teplota ani najväčších letných horúčavách nestúpa nad 30 stupňov (zato v zime aj statočne pod 30 :-).
Niečo spočíva v rozsiahlych kilákoch a kilákoch štvorcových neporušeného lesa, v ktorom ešte hocikedy zablúdim, keď chodím na huby, čučoriedky, maliny, jahody, černice... či len také obyčajné výlety.
Niečo spočíva aj v drsnej ale priateľskej mentalite Oravákov, ktorých folklórne a duchovné tradície sú jedny z najkrajších a najzaujímavejších. Môj kraj mi neodtrhnuteľne prirástol k srdcu a mohol by som o ňom popísať a vychváliť ho ešte oveľa viac, ale to nie je hlavnou náplňou týchto riadkov. Písal som o tom hlavne preto, že moje detstvo s úžasnými dobrodružstvami v lese hneď za domom, prežité práve v tomto kraji ma určite významným spôsobom poznačilo a do určitej miery vlastne aj ovplyvnilo moju tvorbu.
Mám tri mladšie sestry (26,23,15) a môj starý otec z otcovej strany bol čistý Nemec. Ja som tým pádom podľa krvi 25 % Nemec, ale srdcom aj dušou som čistý Slovák (a Oravák! :-).
Na Orave som chodil na základnú aj strednú školu a tam som sa dostal aj k SF. Spočiatku to som mnou ale vôbec nebolo jednoduché, lebo do siedmej triedy na základnej škole som neprečítal jedinú knižku. Rodičia už boli z toho trochu zúfalí. Potom raz (v siedmej triede) moja sestra čítala pri obede príbehy o Troch pátračoch, odbehla niekde na záchod a ja som sa zo zvedavosti začítal krížom cez stôl na pár náhodných riadkov. Zaujali ma a tak som dočítal stranu až do konca. A to bol ten okamih. Bol som chytený. Prečítal som potom hneď celú knihu a utekal do knižnice požičať si ďalšie. Najskôr len príbehy o troch pátračoch, neskôr aj iné. Postupne som v knižnici prečítal všetko, čo sa dalo a dostal som sa postupne až k sci-fi sekcii. A tu som zažil ďalšie očarenie, tentoraz tými úžasnými SF príbehmi...
Ako celkom prvú SF som čítal Eden od Stanislava Lema a pre moju tesne predpubertiacku dušičku to bol teda riadny SF nárez. Aj to bol jeden z okamihov, ktorý rozhodol o tejto mojej láske na celý život. Za krátky čas som vyčítal celú SF sekciu v nižnanskej knižnici, potom tvrdošínskej (kde som chodil na priemyslovku) a začal som pociťovať nedostatok SF knižiek. Vidiek však nemá také možnosti ako väčšie mestá a tak som niektoré knihy čítal aj viac krát a veľakrát som zabŕdol aj do beletrie, k detektívkam, klasike, hororom a dokonca aj k poézii...
Keď som došiel v 1992-om na Žilinskú univerzitu do Žiliny, mal som toho už slušne načítaného a bolo to zároveň aj v čase najväčšieho boomu na knižnom SF trhu. Takže SF bol zrazu príjemný dostatok a ja som čítal priemerne tri až štyri knižky týždenne. Začal som pravidelne odoberať Ikariu a spriatelil som sa s fanom Jaroslavom Ryzekom, ktorý si v Žiline otvoril SF antikvariát. A vďaka jeho antikvariátu som sa dostal k mnohým knižkám, o ktorých existencii som ani nevedel, alebo ktoré mi jednoducho z pultov ušli, pretože v čase keď tam boli som nemal toľko peňazí, aby som si ich mohol kúpiť.
Už na začiatku knižného SF boomu som sa rozhodol, že všetky dobré knižky, ktoré sa mi budú páčiť, alebo stáť za to, si kúpim (skôr či neskôr). S financiami to ale nebolo nikdy ružové a tak som šetril kde sa dalo a robil som také rekordy, že som napríklad vydržal týždeň žiť v Žiline s 12 korunami (čo bolo cena vlakového lístka do Žiliny a spať, 6+6). Samozrejme nehladoval som, ale vyjedal bohaté zásoby potravín, prinesených z domu).
V neskorších ročníkoch štúdia som s dostal k celkom výhodnej brigáde (mimo študentský pracovný servis, tí študentov tvrdo zdierali) v jednej žilinskej tlačiarni ROSA. Dalo sa tam zarobiť pár šupov, ktoré aj takému skromnému študentovi ako ja spríjemnili život. Keď som však nabehol do jediného žilinského SF kníhkupectva (ktoré si tým pádom mohlo dávať nekresťanské ceny) bol ten liter vyhradený na literatúru zúfalo málo na stále a rýchlo sa zväčšujúci knižný trh. Vtedy nasledovalo zúfalo bezmocné rozhodovanie, ktorú knihu kúpiť a ktorú nie (ktorú neskôr), lebo vždy bolo veľké riziko, že knihu, ktorú teraz nekúpim, už nekúpim nikdy. Žilinský kníhkupec hral na istotu a objednával vždy o pár kníh menej, ako bola požiadavka trhu a druhú objednávku už nikdy nerobil. A spoliehať sa na dotlač a druhé či tretie vydania bolo zase trochu naivné.
Rozriešil som to nakoniec tak, že som oslovil jedného môjho priateľa, ktorý chodil do Bratislavy za svojou babou a ten mi v blaváckom novootvorenom Brlohu vychytával knihy, ktoré mi ušli, alebo ktoré sa žilinský SF kníhkupec ani neunúval objednať.
Pamätám si na jeden môj zúfalý nájazd na blavácky Brloh počas mojej školskej exkurzie po blaváckych podnikoch vo štvrtom ročníku VŠ. Najprv som ho skoro hodinu a pol hľadal a keď som ho našiel skoro som padol z nôh z toho množstva kníh, ktoré tam boli. Peňazí však klasicky nebolo veľa a musel som sa tvrdo rozhodovať...
Posledné tri roky počas štúdia na VŠ som pôsobil v saleziánskom poradenskom centre pre vzťahy medzi chlapcami a dievčatami (snúbencami, manželmi). Je to jedna z vecí, ktorá ma v živote najviac ovplyvnila. Samozrejme do centra chodili hlavne ľudia, ktorí mali nejaké problémy a ktorí hľadali nezáväznú radu. Za tých pár rokov, počas ktorých som sa tam (snáď úspešne a účinne) snažil ľudom pomáhať som videl toľko utrpenia a trápenia, že mi to stačí na pár rokov. Mnoho párov sa navzájom trápilo aj keď nemuselo. Bola to dobrá škola života...
Po výške som odišiel do Bratislavy pracovať na MH SR a to bola hneď iná káva. Hlavné mesto poskytlo svoje tradičné možnosti a uspokojilo mnohé moje požiadavky ohľadom SF (knižnice, kníhkupectvá, kiná, antikvariáty atď.).
Práve začal vznikať časopis Fantázia a ja som sa, ani neviem ako, ocitol v redakcii a tiež v SF Klube Planéta opíc, ktorý združoval (a združuje) väčšinu redakcie. Boli to vlastne začiatky novodobej slovenskej SF a ja som mal to šťastie, že som bol na správnych miestach a v správnych časoch. Ako to presne v tých začiatkoch bolo opisujem ale v inom článku. Volá sa Mladé legendy a nájdete ho na stránka fanzinu OPPO scifiens SF klubu Planéta opíc...
Tvorba ma začala lákať niekedy ku koncu základnej školy. Začal som písať dlhý román, ktorý mal názov "Posledná nádej" a opisoval jeden vojnový konflikt a osudy jedného stíhača, ktorý po boji havaroval na neznámej planéte a snažil sa prežiť. Ako putoval planétou popri jednej veľkej rieke k moru objavoval zvláštne a tajomné veci a stavby... Začínalo to vyzerať, akoby tá planéta bola pohrebiskom nejakej veľmi dávnej galaktickej vojny... Román som nikdy nedokončil. Postupne som mal čoraz menej času a postupne som si aj začal uvedomovať jeho naivitu, nevyzretosť, neoriginalitu, nevycibrenosť štýlu a nedostatok spisovateľskej zručnosti ako takej vôbec. To, že som mal bohatú fantáziu, venoval sa astrofyzike, vede a technike ešte nestačilo...
Neskôr, niekedy v polovici strednej školy, som začal písať druhý román. Ale fakt len začal. Vo svojej neskúsenosti som si neuvedomoval, že autori nemôžu začínať svoju tvorbu hneď niečím takým náročným ako je román. Začínať by sa malo vždy najprv poviedkami. Názov tohto románu si ani nepamätám, ale pojednával o neznámej kozmickej lodi, ktorú našli nejakí skrachovaní prospektori, ukrytú za hranicou jednej hviezdnej sústavy. Loď bola zvláštna tým, že na nej neplatili niektoré fyzikálne zákony. Román som prestal písať asi po nejakých desiatke strán. Z časti z lenivosti, z časti kvôli hromadiacim sa povinnostiam v škole aj doma. Už som sa potom k nemu nikdy nevrátil, aj keď už bol oveľa vyzretejší ako "Posledná nádej". K profesionalite mojej prvej poviedky mal však tiež ešte veľmi ďaleko...
Až niekedy v poslednom ročníku výšky som si začal pre vlastné potešenie najprv vymýšľať a potom aj písať jeden kratší príbeh pod názvom "Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše". V tom čase som už mal toho už kvantum prečítaného a bol som trochu ovplyvnený aj centrom. Bol to zvláštny príbeh o vojne, láske, naplnení aj nenaplnení, o silných citoch a o mnohých nevypovedaných otázkach...A hlavne aj z časti o mojom zložitom vnútornom svete... Keď som to dopísal, dal som to prečítať par mojím priateľom (ktorým sa to veľmi páčilo) a potom strčil do zásuvky, kde na to začal padať prach...
Keď som sa neskôr ocitol v redakcii Fantázie, v slabej chvíľke som Martinovi Králikovi spomenul, že mám niekde v zásuvke jednu poviedku. Dovtedy ju odo mňa pýtal prečítať, až kým som mu ju nedal. Keď ju dočítal, povedal, že ju vo Fantázii uverejní, aj keby som sa postavil na hlavu. Ja som sa totiž dosť zdráhal, lebo v tej poviedke bolo dosť veľa osobných a intímnych vecí z môjho vnútra a naraz by to malo čítať celé Slovensko. Na to som akosi nebol pripravený. Na druhej strane som bol úprimne presvedčený, že čitateľov ani veľmi nezaujme, lebo väčšinou chcú len násilie, sex, krv...
Poviedka nakoniec vyšla (Martin ma presvedčil) vo Fantázii č.2 aj s mojimi vlastnými ilustráciami. Na moje obrovské prekvapenie mala u čitateľov veľký úspech a čitatelia ju ohodnotili ako najlepšiu poviedku ročníka. Úprimne sa priznám, že som to vôbec nečakal (a nechápal), ale musel som si poopraviť mienku o čitateľoch. No ale čitatelia sa aj dožadovali ďalších a ďalších pokračovaní a to bol menší problém. Poviedka "Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše" nebola písaná pre pokračovanie. Pokračovanie toho príbehu som si spočiatku ani nedokázal predstaviť a vôbec ma netešila predstava, že by som tam mal niečo násilne napasovávať. Celé dni som premýšľal a premýšľal. Nešlo vlastne ani tak o pokračovanie osudov hlavných postáv Toma a Anyss ako o dotvorenie a zhodnovernenie sveta, v ktorom sa príbeh odohráva. Musel som vymyslieť celú koncepciu, históriu, pozadie, reálie, vzťahy, spoločnosť... Nejaký čas som sa s tým v hlave pohral a vytvoril som Staničný systém. Do neho som potom bez problémov umiestnil druhú poviedku "Všetko sú len spomienky a zabudnutia" o ďalších osudoch Toma a Anyss. Vznikol tak osobitý svet a cyklus poviedok pod názvom "Zabudnutý vesmír".
Táto druhá poviedka sa čitateľom taktiež páčila a chceli ďalšie pokračovanie. Ja som však nemienil písať pokračovania osudov Toma a Anyss do nekonečna. Našťastie, záver tejto druhej poviedky som prezieravo neukončil tak krkolomne, ako pri jednotke. Ušetril som si tým kopec šedín. Ivanovi Aľakšovi (šéfredaktorovi Fantázie, ktorý na mňa stále naliehal kvôli tretiemu pokračovanie) som povedal, že napíšem ešte jednu, tretiu, ale definitívne poslednú časť osudov Toma a Anyss (a vlastne už aj Selvika a Norien). Ak by som potom ešte niečo písal, bude to síce zo sveta Zabudnutého vesmíru, ale už s inými postavami. A tak som napísal "Za hranicou návratu budem čakať". Čitateľom sa páčila, ale pokračovania sa tak skoro (ak vôbec) nedočkajú... (Medzi priateľmi občas s úsmevom nadhodím, že k Anyss a Tomovi sa vrátim až keď budem už ženatý a bude mať dve deti :-).
Ako som sľúbil, zo sveta Zabudnutého vesmíru som potom napísal (zatiaľ) dve poviedky: "Vždy budem hovoriť navždy" a "Implantori". Prvá sa zaoberá kombináciou virtuálnej reality a nanotechnológie a problémami zdravotníctva v Staničnom systéme. Kto číta Fantáziu, mal možnosť prečítať si ju v čísle 15. Poviedka "Implantori" vznikla špeciálne kvôli knihe "Mozaika rôznobežných ciest" a kto si ju bude chcieť prečítať, bude si musieť kúpiť knihu. Opisuje jednu z experimentálnych planét Cudzincov, kde cudzinci zašli tentoraz do pekného extrému a vymenili dvom rasám (z ktorých jedna je ľudská) telá.
Samozrejme, ako som sa dostal do povedomia fandomu, začal som sa zúčastňovať aj SF literárnej súťaže o Cenu Gustáva Reussa. Táto súťaž je dobrá jednou vecou. Donúti človeka napísať pár poviedok (a keď sa už nedostane do finále, dostane zadarmo zborník a má na seminári v Revúcej zadarmo pohostenie :-). Niektoré z týchto poviedok potom vyšli aj v (už zaniknutom) časopise Kométa.
Kniha "Mozaika rôznobežných ciest" prináša niektoré z nich, hlavne veľmi úspešný "Visiaci svet" (4.miesto v CKČ a finále v CGR) a "Vstúpim dvakrát do toho istého srdca" (finále CGR, Kométa). V knihe sú ešte aj iné poviedky, uverejňované hlavne v časopise Kométa.
Pôvodne som v tomto texte zamýšľal objasniť a faktograficky popísať podrobnosti o svete Zabudnutého vesmíru (mená planét, staníc, vzdialenosti, vzťahy, históriu, technológie, techniku atď.), ale bude lepšie, keď to urobím v osobitnom texte niekedy inokedy a inde.
Aj tak vás už určite dosť unavil tento môj dlhý pokec, do ktorého som sa snažil dať zo všetkého trošku a teraz je z toho asi dobrý guláš. No ale čo už. Aspoň pár vecí ste sa o mne a o mojej tvorbe dozvedeli a o to tu šlo. Podrobnejšie o mne a mojej tvorbe môžeme pohovoriť trebárs už aj osobne (v blaváckom Tulipáne, na Istrocone, alebo v Nižnej na Orave).
Dúfam, že naša kniha "Mozaika rôznobežných ciest" sa vám bude páčiť a budete s poviedkami spokojní. S mojimi, Vilovými aj Zuskinými. Príjemné čítaníčko želá

Tono Stiffel